Rozprávka rodičom detí školou povinných.

Autor: Peter Bódy | 3.9.2013 o 11:28 | (upravené 3.9.2013 o 15:25) Karma článku: 5,71 | Prečítané:  502x

Morský Vlk a Biela Pani.

 

Bol jún a jar sa pomaly preklopila do upršaného leta. Padal modrý dážď a pofukoval severný vietor. Morský Vlk stál na ľavoboku svojej trojsťažňovej Galeasy, mohutnej starej lode, s ktorou roky brázdil milosrdné more. No, milosrdné. Ono bolo kedysi milosrdné. Dnes, keď sa vzďaľoval od ostrova Zahrajsa, pri ktorom ešte pred hodinou kotvil, mu skôr pripomínalo mútnu vysychajúcu kaluž. Na ostrove už nebolo veľa detí čo by sa chceli hrať s hračkami, ktorých v podpalubí nosieval tony. Bývali časy, kedy nestačil vykladať mešce plné farebnýh hlinených guličiek,  krabice drevených pomaľovaných kociech, z ktorých sa skladali čarovné obrázky, spústy handrových bábik oblečných do bodkovaných sukní a čipkovaných blúzok, gumenné lopty a švihadlá a mraky kníh a veľa veľa všakových vecí na hranie a čítanie. Dnes nevyložil takmer nič. Na ostrove Zahrajsa posedávalo, či skôr polihovalo, len zopár detí. Mali v rukách také čudné veci. Svietili im do tvárí a ony do nich ťukali, trieskali prstami... Občas sa hihňali, občas zúrili. Keď dával malému usoplenéme šarvancovi do ruky krabičku farebných pasteliek a voňavé biele výkresy chlapčisko naňho zrevalo “ja chcem tablet!!!!!”. Smutne sa otočil, pastelky strčil do vrecka a zťažka odkráčal. Výkresy sa mu vyšmykli zpod pazuchy a rozleteli po pláži. Nechal ich tam.

 

Už nevládal chodiť a obzerať sa za minulosťou. Mal pocit, že je sám už len zabudnutou hračkou mora. Sadol si na palube do hojdacieho kresla, otvoril plechovku piva a dlhými dúškami spláchol pachuť nostalgie a smútku. Nahlas si odgrgol.

Galeasa sa ticho šmýkala po vlnách a Morský Vlk hojdajúc sa v kresle zaspal.

More brázdilo veľa lodí. Každá mala svoj cieľ, ostrovy pri brehoch ktorých kotvili, ostrovy ktoré obyvatelia lodí navštevovali. V krajine More však umierali staré dobré ostrovy ako Piknikovec, Jašideľňa, Lietavisko alebo Čitateľňa. Tak to bolo aj s ostrovom Zahrajsa. Napokon, pribúdali nové. Telvízisko, Internetovec, Šovbizňák a Bankometer. Ľudia na lodiach sa načisto zbláznili. Korzovali po mori pomaly už bezprístavne. Svoj život riadili zo svojich lodí rýchlo a zbesilo. Zabúdali žiť. Iba živorili a ani o tom nevedeli a všetky lode sa rútili jedným smerom.

 

Strhol sa zo sna. Nad sebou videl nebo. Niečo sa muselo stať. Nebo nebolo modré a slnko zmizlo hoci bol deň a na oblohe ani mráčka. Žltošedé mlieko osvetľovalo jeho koráb uviaznutý v Modrej púšti. More sa premenilo na modré duny piesku zťažka doliehajúce na boky Galeasy, ktorá v nich uviazla. Morský Vlk pokojne sedel v kresle na palube. Tá sa odrazu prestala hojdať. Bol smutný a vlastne mu bolo jedno, že voda nie je tekutá a piesok sa leje. Sedel a tušil, že toto bude ten prístav, v ktorom raz zakotvia všetky lode.

 

Morská pošta doručovala zásielky v zazátkovaných fľašiach. Prižmúrenými unavenými očami pozoroval hladinu Modrej púšte. Vo vetrom nariasených záhyboch vodného piesku sa niečo trblietalo. “Pošta? Pre mňa”? Začudovaný donútil unavené telo vstať. Rybárskym podberákom hrabol do modrých dún a čuduj sa svete, morská pošta mu doručila zvitok vo fľaši. Odzátkoval, zrolovaný zvitok vyklepal z fľaše, rozbalil a čítal.

“Plávaj na ostrov “Láska”. Pred mnohými rokmi pri ňom Tvoja Galeasa kotvila. Súradnice nájdeš v lodnom denníku.”

Podpis: Biela Pani.

Poznal Bielu Pani z fľaškovej pošty. Odoberal časopis Orbis Bella. Páčila sa mu jej tvár s tajomným úsmevom. Keď ju videl prvýkrát videl ako sa Da Vinci v hrobe od jedu na brucho obrálil a Mona Lisa v Louvre ostala čiernobiela. Vbehol do svojej kajuty a na pergamen ležiaci na stole napísal husím brkom:”Biela Pani, ako sa ja ale pohnem z tohto modrého mora piesku?” Zroloval text vsunul do fľaše a už stál rozkročený na palube hádžuc poštu čo najďalej, aby padla do vody. Niekde tam za Modrou púšťou tušil, že musí predsa byť. Ani nestihla dopadnúť a tu sa začalo diať niečo zvláštne. Zrnká modrého piesku sa menili na malilinké modré morské víly. Všade okolo lode sa ich vyrojili miliardy. Drobnými blankytnými krídelkami mávali tak rýchlo, že Morský Vlk zacítil na tvári svieži morský vzduch. Modrá púšť sa zodvihla a zrnká piesku i s modrými vílami sa razom premenili na kvapky dažďa. Nežne padali Morskému Vlkovi na tvár a Galeasa sa rozhojdala na morských vlnách. Lodný denník ani nehľadal, súradnice poznal. Galeasa napla plachty a Morský Vlk letel na ostrov Láska.

Čakala ho. Bola celá v bielom. Ostrov sa mu pohol pod nohami keď ju uvidel, ale ustál to. Nič nehovorili a predsa počul čo povedala. “Hraj sa”. Ešte chvíľu sa na ňu díval. Všetko mu bolo jasné. Vrátil sa na svoju loď a zavelil “Smer ostrov Zahrajsa!”.

Keď vystúpil na breh videl rovnaký obraz ako naposledy. Nevšímal si to. Z vrecka vytiahol handrový mešec s hlinenými farebnými guličkami. Opätkom čižmy vyhĺbil do tvrdého piesku jamku, odkráčal na dva metre a prútikom urobil na zem čiaru. Postavil sa za ňu a zazačal triafať guľkami jamku. Darilo sa mu. Zpoza stromu vykuklo malé dievčatko. Najprv len hľadelo, potom sa osmelilo a pomaly prišlo k Morskému Vlkovi. “Čo robíš?” Vyliezlo z pusy zašpinenej od lekváru. “Čo to robíš?” opýtalo sa ešte raz vyťahujúc si zošuchnuté podkolienky. “Hrám sa”. Odveti. “A možem aj ja”? a utrela si nos rukávom ružovej blúzky. “Poď, ukážem ti ako”. Navrhol. Hrali sa dlho a bolo im spolu dobre. Na dievčatko ale zavolali rodičia lebo bol obed a oni sedeli na plátenej bieločervenej štvorčekovej plachte a sendviče s bielou kávou už čakali. Morský Vlk vytiahol z vrecka druhú sadu guličiek v mešci a podal ju dievčatku. “Nože počkaj ešte” vraví, a podal jej ešte dúhovú sklenenú guličku. Keď prišla k rodičom oči jej žiarili. Medzi palcom a ukazovákom držala sklenenku, prikladala si ju k oku a pozerala do slnka. Videla svet najfarebnejší aký len dieťa mohlo vidieť. Morský Vlk medzitým našmátral v starom námorníckom kabáte škatuľu s maľovanými kockami. Vysypal ich na zem, ale to už bol okolo neho hlúčik šarvacov. Hral sa. Hral sa s nimi. Poskladali všetky obrazy, ktoré ponúkalo šesť strán šestnástich kociek. Utekal teda na loď a priniesol ďalšie a ďalšie a ďalšie. Nestači sa obracať, čo detí sa odrazu nahrnulo. Vynosil celé podpalubie hračiek a kníh a všetko sa míňalo.

Na ostrove Zahrajsa rozkvitol detský smiech.

Morský vlk mal namierené na ostrov Zásobisko. Chodil tam teraz často, ale nikdy sa nezabudol zastaviť aj na ostrove Láska. Na cestách po mori často stretával Bielu Pani. Vídaval ju na rýchlej bielej Fregate. Vždy stála na ľavoboku ako on, odetá v bielom. Aj okolo hrdla mávala ovinutý biely hodvádbny závoj, ktorý jej vial ako šál Exuperiho Malého princa. Jej Fregatu kormidloval skúsený kapitán. Pevne držal kormidlo opálenými rukami odetý do bielych nohavíc a bielej košele s vyhrnutými rukávmi. Morského Vlka nevidel. Vždy, keď sa ich lode míňali Biela Pani sa usmiala, natiahla ruku smerom k Morskému Vlkovi a oči sa jej trochu zarosili.

Všetky lode majú nakoniec len jediný prístav. Fregata s Bielou Paňou a spoľahlivým kapitánom a tiež Galeasa Morského Vlka sa tam zatiaľ nechystajú. Morský Vlk vie, že ho Biela Pani zachránila pred pitím piva a grganím v zajatí Modrej púšte a Biela Pani vie, že Morský Vlk znovu objavil skratku k deťom cez ostrov Láska na ostrov Zahrajsa.


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?